Srdcemu v hrudi zbesilo tĺklo. Aké zvláštne, že pri hrozbe smrti mu srdcebilo omnoho silnejšie a statočne ho držalo pri živote. Ale čoskoro budemusieť prestať. Jeho údery boli spočítané. Koľko ešte zostáva času, kýmnaposledy prejde hradom a prejde na školské pozemky a potom do lesa?
Akotak ležal na zemi, obliala ho hrôza, s tým všetkým pohrebným búšením vjeho vnútri. Bolí smrť? Veľakrát si myslel, že už sa to stane a unikol,avšak nikdy naozaj nemyslel na umieranie ako také: jeho vôľa žiť bolavždy oveľa väčšia ako strach zo smrti. Napriek tomu mu teraz nenapadlozmiznúť, utiecť pred Voldemortom. Vedel, že je po všetkom a jediné, čozostávalo, bolo to podstatné: umieranie.
Kebytak zomrel tej letnej noci, keď opustil číslo štyri na Privátnej cestenaposledy, keď ho zachránil prútik so vznešeným perom vtáka fénixa!Keby zomrel rovnako ako Hedviga, dostatočne rýchlo, aby si neuvedomil,čo sa vlastne stalo! Alebo keby mohol vlastným telom zastaviť lúčvyslaný z prútika na niekoho, koho miloval ... teraz dokonca závidelsmrť svojim rodičom.
Chladnokrvnáchôdza k svojej vlastnej skaze však vyžaduje iný druh statočnosti.Mierne sa mu triasli prsty a on sa ich snažil ovládnúť, napriek tomu,že ho nikto nevidel; obrazy na stenách boli do jedného prázdne.
Pomaly,veľmi pomaly sa posadil a ako to urobil, cítil sa viac živý a vnímalsvoje telo viac ako kedykoľvek predtým. Prečo nikdy nedocenil zázrakvlastnej existencie, že má mozog, nervy a búšiace srdce? Bude povšetkom... alebo aspoň on toto opustí. Dýchal pomaly a zhlboka a ústa ahrdlo mal suché, rovnako ako oči.
Dumbledorovazrada ako keby ani nebola. Samozrejme, že tu bol vyšší úmysel; Harrybol akurát príliš nerozumný, aby si to pripustil. Nikdy nepochyboval,že Dumbledore chcel, aby žil. Teraz videl, že dĺžka jeho životazávisela od toho, ako dlho mu potrvá zničiť všetky horcruxy. Dumbledoremu dal túto úlohu a on poslušne odsekával putá, ktoré k životu viazalinielen Voldemorta, ale aj jeho samého! Aké elegantné, žiadne ďalšiezmarené životy, len úloha pre chlapca, ktorému tak či tak bolo súdenézomrieť, ktorého smrť nebude žiadnou pohromou, ale len ďalším úderomVoldemortovi.
Dumbledore vedel, že Harry neutečie, že bude pokračovať až do konca, i keď to bol jehokoniec, pretože sa obťažoval ho poriadne poznať, že? Dumledore vedel,rovnako ako Voldemort, že Harry nedovolí, aby za neho zomrel niektoďalší, keď zistil, že má moc to ukončiť.
ObrázokFreda, Lupina a Tonksovej, ako ležia mŕtvi vo Veľkej sieni, sa mu znovapredral do mysle a na chvíľu skoro nemohol dýchať: Smrť bolanetrpezlivá...
AleDumbledore ho precenil. Sklamal: had prežil. Jeden horcrux, ktorýVoldemorta drží pri živote, zostane i po Harryho smrti. Ale aspoňniekomu uľahčí cestu. Premýšľal, kto by tak mohol... Ron a Hermionavedia, čo treba urobiť, samozrejme... preto Dumbledore chcel, aby sazveril ďalším dvom... keby naplnil svoj osud o niečo skôr, oni mohlipokračovať...
Akodážď na okno dopadali tieto myšlienky na tvrdý povrch nezvratnejpravdy, ktorou bolo, že musí zomrieť. Ja musím zomrieť. Musí to skončiť.
Rona Hermiona akoby boli na míle ďaleko v nejakej vzdialenej krajine;akoby sa od nich oddelil už dávno. Nebude žiadne lúčenie anivysvetľovanie, o tom bol presvedčený. Na túto cestu sa nemohli vydaťspoločne a ich pokusy ho zastaviť by akurát premárnili drahocenný čas.Pozrel na staré zlaté hodinky, ktoré dostal k svojim sedemnástymnarodeninám. Z času, ktorý mu Voldemort poskytol, aby sa vzdal,vypršala takmer polhodina.
Postavilsa. Jeho srdce tĺklo proti rebrám ako zbesilý vták. Možno tušilo, že samu kráti čas, možno sa snažilo ešte pred koncom stihnúť všetky údery,ktoré malo predpísané na celý život. Ani sa neobzrel, keď zavrel dverepracovne.
Hradbol prázdny. Cítil sa ako duch, ako keby už zomrel. Ľudia z obrazov sastále neobjavili vo svojich rámoch; celé miesto bolo desivo tiché,akoby sa všetok zostávajúci život sústredil vo Veľkej sieni, kde bolivšetci mŕtvi a ich pozostalí.
Harrycez seba prehodil neviditeľný plášť, zostúpil niekoľko poschodí anakoniec schádzal po mramorovom schodisku do Vstupnej haly. Možno vkútiku duše chcel, aby ho niekto zbadal, vycítil a zastavil, ale plášťbol ako vždy nepreniknuteľný, dokonale, a tak bez prerušenia prišiel ažk hlavným dverám.Apotom doňho takmer vrazil Neville. Ako jeden z dvojice, ktoráprechádzala okolo, niesol telo. Harry na neho pozrel a pocítil tupýúder do žalúdka: Colin Creevey, i keď neplnoletý, sa musel prešmyknúťnaspäť rovnako, ako to urobili Malfoy, Crabbe a Goyle. Mŕtvy vyzeralešte drobnejší.
„Vieš čo? Zvládnem ho sám, Neville,“ povedal Oliver Wood, prehodil si Colina cez plece a niesol ho do Veľkej siene.
Nevillesa na chvíľu oprel o zárubňu a utrel si rukou čelo. Vyzeral ako starýmuž. Potom sa znovu vydal do tmy, aby priniesol ďalšie telá.
Harrysa krátko obzrel naspäť do Veľkej siene. Okolo sa motali ľudia, aby sineprekážali, pili, kľačali vedľa mŕtvych, ale nevidel nikoho zo svojichmilovaných, ani stopa po Hermione, Ronovi, Lune, Ginny alebo kohokoľvekz Weasleyovcov. Dal by všetok zostávajúci čas za to, aby sa na nichmohol naposledy pozrieť; ale mal by potom vôbec silu, aby od nich svojpohľad odtrhol? Takto to bolo lepšie.
Znovuvykročil a vyšiel von do tmy. Boli skoro štyri ráno a na školskýchpozemkoch panovalo mŕtve ticho, akoby aj ony zadržovali dych a čakali,či dokáže urobiť, čo musí.
Harry sa pohol smerom k Nevillovi, ktorý sa skláňal na ďalším telom
„Neville.“
„Dočerta, Harry, skoro som dostal infarkt!“
Harry zo seba stiahol plášť: z ničoho nič mu napadla myšlienka, zrodená z túžby mať stopercentnú istotu.
„Kam to ideš sám?“ opýtal sa Neville podozrievavo.
„To je súčasť plánu,“ povedal Harry. „Musím niečo urobiť. Počúvaj – Neville –“
„Harry!“ Neville sa náhle vydesil. „Harry nehodláš sa mu vydať?“
„Nie,“zaklamal Harry bez problémov. „Samozrejme, že nie... toto je niečo iné.Ale možno budem chvíľu mimo. Vieš o Voldemortovom hadovi, Neville? Máobrovského hada ... hovorí mu Nagini...“
„Áno, počul som ... čo je s ním?“
„Treba ho zabiť. Ron a Hermiona to vedia, ale v prípade, že by ...“
Tátohrozivá možnosť ho vydesila a on nemohol ďalej hovoriť. Ale po chvílisa opäť pozbieral: toto bolo nutné, musí byť ako Dumbledore, zachovaťchladnú hlavu, poistiť sa, aby ďalší pokračovali. Dumbledore zomieral stým, že traja ľudia vedia o horcruxoch; teraz Neville zaujme Harryhomiesto: stále zostanú tri osoby, ktoré môžu pokračovať.
„V prípade, že by boli – zaneprázdnení – a ty by si mal možnosť – “
„Mám zabiť toho hada?“
„Zabi toho hada,“ zopakoval Harry.
„Dobre, Harry. Inak si v pohode, že áno?“
„Som v poriadku. Ďakujem, Neville.“
Keď chcel Harry znovu vykročiť, Neville ho chytil za zápästie.
„My všetci budeme ďalej bojovať, Harry. Vieš to?“
„Áno, ja...“
Koniecvety odsekla vlna dusivého pocitu, ktorý zabránil Harrymu pokračovať.Ale Nevillovi to neprišlo čudné. Potľapkal Harryho po ramene, pustil hoa šiel hľadať ďalšie telá.
Harrysi znova obliekol plášť a kráčal ďalej. Neďaleko sa niekto pohyboval askláňal sa nad postavou ležiacou doluznačky. Bol od nej niekoľko stôp,keď si uvedomil, že to je Ginny.
Zastavil. Krčila sa nad dievčaťom, ktoré šepkalo a volalo matku.
„Už je dobre,“ povedala Ginny. „Je to v poriadku. Dostaneme ťa dovnútra.“
„Ale ja chcem domov,“ zašepkalo dievča. „Ja už nechcem bojovať!“
„Ja viem,“ povedala Ginny a hlas sa jej zlomil. „Všetko dobre dopadne.“
Harrymuprebehol mráz po chrbte. Chcel vykríknuť do tmy, chcel, aby Ginnyvedela, že tam stojí, chcel, aby vedela, kam ide. Chcel, aby hozastavila, pritiahla späť, zobrala domov...
Aleon bol doma. Rokfort bol prvý a najlepší domov aký kedy poznal. On,Voldemort a Snape, všetci opustení chlapci tu našli domov ... .
Ginnyteraz kľačala vedľa zranenej dievčiny a držala ju za ruku. Harry sa sobrovským úsilím donútil ísť ďalej. Zdalo sa mu, že videl, ako sa Ginnyrozhliadla dookola, keď ju míňal, a hádal, či cítila, ako okolo nejniekto prechádza. Ale neprehovoril, ani sa neobzrel späť.
Hagridovachalupa sa vynorila z temnoty. Nesvietilo sa, nebolo počuť ani zvukyTesáka škriabajúceho na dvere a štekajúceho na privítanie. Vybavili samu návštevy u Hagrida, lesklá medená kanvica zavesená nad ohňom,grilážové hrudky, jeho veľká fúzatá tvár, Ron, ako vracia slimáky, akomu Hermiona pomáha zachrániť Norberta ... .
Podišiel ďalej až ku kraju lesa a zastal.
Medzistromami sa vznášal húf dementorov; cítil ich chlad a nebol si istý, čibude môcť bezpečne prejsť. Na Patrona už mu nezostávali sily. Už aninemohol potlačiť triašku. Napriek všetkému, nebude ľahké zomrieť. Každásekunda, keď dýchal a cítil vôňu trávy a studený vzduch na tvári, bolapre neho cenná. Hlavou mu bežalo, že ostatní majú roky pred sebou, morečasu, ktorý môžu premárniť a on lipol na každej zostávajúcej sekunde.Uvažoval, či bude vôbec schopný ísť ďalej a zároveň vedel, že musí.Dlhá hra bola na konci, zlatá strela bola chytená, bol čas pristáť nazemi...
Zlatá strela. Necitlivými prstami prehmatal vrecúško, ktoré mal stále na krku a vytiahol ju.
Otvorím sa na konci.
Pozrelna ňu a dych sa mu zrýchľoval. Teraz, keď chcel, aby čas ubiehalpomalšie sa ešte zrýchlil a náhle pochopil tak rýchlo, až sa mu zdalo,že mu to takmer ušlo. Toto bol koniec. Toto bola tá chvíľa.
Pritisol zlatý kov k perám a zašepkal, „Zomriem.“Kovová schránka sa otvorila. Trasúcou sa rukou siahol po Dracovom prútiku, zdvihol ho a zamumlal, „Lumos.“
Uprostredzlatej strely ležal čierny kameň s kľukatou puklinou v strede. Kameňvzkriesenia praskol odhora dolu pozdĺž ryhy predstavujúcej Starodávnyprútik. Trojuholník a kruh spodobujúce plášť a kameň však boli stálezreteľne vidno.
AHarry znovu bez rozmýšľania pochopil. Nemusel ich volať späť, pretožesa k nim zavčasu pripojí. Oni sa nepribližovali k nemu: on sapribližoval k nim.
Zavrel oči a trikrát otočil kameň v ruke.
Vedel,že sa to stalo, pretože okolo seba začul nepatrné pohyby, ktorénaznačovali, že k nemu po hline pokrytej vetvičkami obklopujúcimi okrajlesa kráčali krehké telá. Otvoril oči a rozhliadol sa dookola.
Videl,že to nie sú ani duchovia, ani ľudia z mäsa a kostí. Najviac sapodobali Riddleovi, ktorý pred rokmi vystúpil z denníka a zo spomienkysa takmer stala skutočnosť. Boli z omnoho pevnejšej hmoty než duchovia,ale menej než živé bytosti. Kráčali k nemu a každý z nich mal na tvárimilujúci úsmev.
Jamesbol rovnako vysoký ako Harry. Na sebe odev, v ktorom zomrel, vlasyrozstrapatené a našuchorené a okuliare mu sedeli trochu nakrivo,rovnako ako pánovi Weasleymu.
Siriusbol vysoký a pekný a oveľa mladší, než ho Harry kedy videl. Kráčal snonšalantnosťou sebe vlastnou, ruky vo vreckách a na tvári úškľabok.
Lupinbol tiež mladší, oveľa menej ošumelý a jeho vlasy boli hustejšie atmavšie. Zdal sa šťastný, že je zasa späť na známom mieste, kde sa akomladý často túlal.
Lilyinúsmev bol zo všetkých najväčší. Blížila s k nemu, odhodila si vlasy nachrbát a jej zelené oči, úplne rovnaké ako jeho vlastné, naňho dychtivopozerali, akoby sa nemohla vynadívať.
„Bol si taký statočný.“
Nemohol prehovoriť. Upieral na nich zrak a hovoril si, že by tam chcel stáť a dívať sa ňu naveky a to by mu stačilo.
„Už si skoro tam,“ povedal James. „Veľmi blízko. My sme... na teba veľmi pyšní.“
„Bolí to?“
Z Harryho úst vykĺzla táto detinská otázka skôr, než ju mohol zastaviť.
„Umieranie? Vôbec nie,“ odpovedal Sirius. „Je to rýchlejšie a ľahšie ako zaspávanie.“
„A on to bude chcieť čo najrýchlejšie ukončiť. Chce, aby bolo po všetkom,“ dodal Lupin.
„Nechcelsom, aby ste zomreli,“ povedal Harry. Tieto slová z neho vypadli, ajkeď to vôbec nezamýšľal. „Ani jeden z vás. Mrzí ma to...“
Hovoril hlavne k Lupinovi , naliehavo..
„...práve, keď sa ti narodil syn... Remus, mrzí ma to...“
„Mňato tiež mrzí,“ povedal Lupin. „Mrzí ma, že ho nikdy nepoznám... ale onbude vedieť, prečo som zomrel a ja dúfam, že to pochopí, že som sasnažil, aby som pre neho vytvoril svet, kde by mohol šťastne žiť.“
Chladnývánok, ktorý akoby priletel zo stredu lesa, sfúkol Harrymu vlasy kobočiu. Vedel, že mu nepovedia, aby šiel. Musí sa rozhodnúť sám.
„Zostanete so mnou?“
„Až do úplného konca,“ povedal James.
„Oni vás neuvidia?“ spýtal sa Harry.
„Sme tvojou súčasťou,“ odpovedal Sirius. „Nik iný nás neuvidí.“
Harry sa pozrel na mamu.
„Zostaň pri mne,“ povedal ticho.
A vydal sa na cestu.
Chladdementorov ho nepremohol; prešiel pomedzi nich so svojimi spoločníkmi,ktorí pôsobili ako Patronovia, a spolu kráčali okolo starých stromov,ktoré rástli blízko seba, vetvy spletené, korene sa krútili a stáčaliaž do zeme. Harry si pritiahol plášť tesne k telu a smeroval ďalej dolesa a i keď nevedel, kde presne sa Voldemort nachádza, bol si istý, žeho nájde. Vedľa neho takmer bez zvuku šli James, Sirius, Lupin a Lily,ich prítomnosť mu dodávala odvahu, aby pokračoval v chôdzi.
Jehotelo a myseľ sa od seba oddelili, jeho končatiny sa pohybovali bezvedomého príkazu, ako keby nebol šoférom, ale len cestujúcim v tele,ktoré mal opustiť. Mŕtvi, ktorí šli vedľa neho, sa mu zdali viacskutoční ako živí ľudia hore. Ron, Harmiona, Ginny a všetci ostatní muteraz pripadali ako duchovia, keď kráčal smerom ku koncu svojho života,smerom k Voldemortovi...
Začulbuchnutie a šepot: nablízku sa hýbala iná živá bytosť. Harry sazastavil, rozhliadal sa, pozorne počúval a jeho matka a otec, Lupin aSirius sa zastavili tiež.
„Tamto niekto je,“ ozval sa neďaleko drsný šepot. „Má neviditeľný plášť. Mohol by to byť...?“
Spozablízkeho stromu sa vynorili dve postavy. Ich prútiky žiarili a takHarry zbadal Yaxleyho a Dolohova, ako civejú do tmy, presne na miesto,kde stál Harry, jeho matka a otec, Sirius a Lupin. Zrejme nič nevideli.
„Určite som niečo počul,“ tvrdil Yaxley. „Myslíš, že to bolo zviera?“
„Ten cvok Hagrid tu choval veľa príšer,“ prehodil Dolohov a obzeral sa cez rameno.
Yaxley pozrel na hodinky.
„Čas takmer vypršal. Potter mal hodinu. Nepríde.“
„A on si bol istý, že príde! Nebude mať radosť.“
„Mali by sme sa vrátiť,“ navrhol Yaxley. „Zistiť, aký je plán.“
Ona Dolohov sa otočili a zašli hlbšie do lesa. Harry ich sledoval,pretože mu bolo jasné, že ho zavedú presne tam, kam potrebuje. Obzrelsa späť, jeho matka sa naňho usmiala a otec mu povzbudivo kývol.
Bolina ceste iba pár minút, keď Harry pred sebou zbadal svetlo a Yaxley sDolohovom vyšli na lúku, kde kedysi žil obludný Aragog. Zvyšky jehoobrovskej siete tu ešte stále boli, ale stádo jeho potomkov smrťožrútiposlali do boja.
Uprostredčistiny horel oheň, jeho trepotavé svetlo dopadalo na kruh mĺkvych,ostražitých smrťožrútov. Niektorí z nich sa stále skrývali pod maskou,iní ale odkryli svoju tvár. Na okraji kruhu sedeli dvaja obri, vrhalina zem obrovské tiene a ich tváre boli kruté a neotesané ako skala.Harry videl Fenrira, ako číha a ohrýza si dlhé nechty; veľký plavovlasýRowle si šúchal krvácajúce pery. Videl Luciusa Malfoya, porazeného avystrašeného a Narcissu s prepadnutými očami plnými obáv.
Všetky oči sa upierali na Voldemorta, ktorý stál so sklonenou hlavou a bielymi rukami zvieral Starodávny prútik.
Možnosa modlil, ale skôr v hlave odpočítaval čas a Harry, ktorý stál nakraji čistiny, si nezmyselne predstavil dieťa odpočítavajúce prischovávačke. Za jeho hlavou sa vo svojej žiariacej očarovanej klietkevznášala ako obludná svätožiara Nagini, neustále sa zvíjala a krútila.
Keď sa Dolohov a Yaxley znova pripojili ku kruhu, Voldemort zdvihol zrak.
„Ani náznak, že by tu bol, môj Pane,“ riekol Dolohov.
Voldemortov výraz sa nezmenil. Jeho červené oči horeli vo svetle ohňa. Pomaly vytiahol Starodávny prútik.
,,Môj Pane...“
Toprehovorila Bellatrix: sedela k Voldemortovi najbližšie, bolarozstrapatená, tvár mala trochu zakrvavenú, ale inak nebola zranená.
Voldemort zdvihol ruku, aby ju umlčal a ona už neprehovorila ani slovo, iba ho naďalej sledovala s nábožnou úctou.
„Myslelsom, že príde,“ povedal Voldemort svojím vysokým jasným hlasom a očimal uprené na poskakujúce plamene. „Predpokladal som, že príde.“
Niktoneprehovoril. Vyzerali rovnako vydesení ako Harry, ktorého srdce divokovrážalo do rebier, akoby chcelo uniknúť z tela, ktoré on chcel opustiť.Potili sa mu ruky. Dal si dolu plášť a spolu s prútikom si ho strčil dohabitu. Nechcel, aby bol v pokušení sa brániť.
„Zdá sa, že... som sa mýlil,“ povedal Voldemort.
„Nemýlil.“
Harryto povedal, ako najhlasnejšie mohol, všetkou silou, ktorú v sebenašiel: nechcel, aby to znelo bojazlivo. Kameň vzkriesenia mu vykĺzol znecitlivých prstov a kútikom oka zazrel, ako jeho rodičia, Sirius aLupin zmizli, keď sa priblížil k ohňu. V tej chvíli však záležalo ibana Voldemortovi. Bolo to iba medzi nimi.
Notá predstava zmizla rovnako rýchlo, ako sa objavila. Obri zaburácali,Smrťožrúti sa postavili a vzduchom sa nieslo množstvo výkrikov,vzdychov a dokonca smiechu. Voldemort stuhol na mieste, avšak jehočervené oči vyhľadali Harryho, keď sa k nemu približoval a medzi nimibol iba oheň.
A potom niekto zakričal: „HARRY! NIE!“
Otočilsa. Hagrid bol spútaný a priviazaný k neďalekému stromu. Jeho obrovskételo rozhýbalo vetvy nad jeho hlavou, keď zúfalo bojoval s putami.
„NIE! NIE! HARRY, ČO TO CHCEŠ...?“
„TICHO!“ zreval Rowle a jediným mávnutím prútika Hagrida umlčal.
Bellatrix,ktorá vyskočila na nohy, sledovala pohľadom Voldemorta i Harryho advíhala sa jej hruď. Jediné dve veci, ktoré sa teraz pohybovali, boliplamene a had, ktorý sa zvíjal v žiarivej klietke nad Voldemortovouhlavou.
Harrycítil na hrudi svoj prútik, ale nepokúsil sa ho vytiahnuť. Vedel, žehad bol veľmi dobre chránený a že keby sa pokúsil naňho namieriťprútik, zosypalo by sa naňho päťdesiat kliatob. Voldemort a Harry sa naseba stále dívali, Voldemort naklonil hlavu trocha nabok, skúmalchlapca stojaceho pred ním a ústa mu skrivil neveselý úsmev.
„Harry Potter,“ povedal mäkko. Jeho hlas by v tejto chvíli mohol byť súčasťou praskajúceho ohňa. „Chlapec, ktorý prežil.“
Niktozo smrťožrútov sa ani nepohol. Čakali, všetko čakalo. Hagrid stálezápasil s putami, Bellatrix lapala po dychu a Harry si nevysvetliteľnespomenul na Ginny, jej planúci pohľad, dotyky jej úst na jeho...
Voldemortzdvihol prútik. Hlavu mal stále naklonenú ako zvedavé dieťa, ktorézvažuje, čo sa stane, ak bude pokračovať. Harry opätoval pohľadčervených očí, chcel, aby sa to stalo teraz, rýchlo, kým ešte stál, nežstratí kontrolu nad svojím telom, kým odhalí svoj strach.
Uvidel pohyb úst, záblesk zeleného svetla a zrazu bolo všetko preč.
